Červený šíp švajčiarskych železníc

Vyrobilo sa osem kusov, z toho dva sa prerobili z osobných motorových vozňov RCm 2/4. Pohon tvorili dva komutátorové trakčné motory s jednotlivým výkonom 200 kW fungujúce na jednofázové napätie 15 kV, 16,7 Hz.

Agregáty poháňali vonkajšie nápravy v každom podvozku. Po svojom zaradení do až následne neobvyklo úspešnej prevádzky získali niekoľko prvenstiev: stali sa najrýchlejšími vozidlami na železniciach SBB a ich rušňovodiči mali po prvý raz sedadlo. K vysokej úrovni konštrukcie treba pripočítať automatické dvere, vhodne tvarované vyhliadkové okná či používanie odľahčených materiálov k dosiahnutiu prevádzkovej rýchlosti až 125 km/h.

Vozne čoskoro po svojom zaradení do služby nestačili zvládať obrovský záujem cestujúcej verejnosti, nakoľko sa k nim nedal pripojiť prívesný vozeň. Zakrátko už vo veľkom prebiehali práce na väčšom rýchlom elektrickom vozni RCe 2/4. Keď v Európe utíchli boje druhej svetovej vojny, vozne Roter Pfeil sa už len prenajímali a neskôr sa na trate dostali iba výnimočne a sviatočne.